HUDBA KLEZMER
Začiatky klezmerovej hudby sa strácajú v hmle dejín. Niektorí hudobní historici kladú začiatok tejto hudby na prelom 18. a 19. storočia, iní považujú za moment zrodu klezmeru prelom 17. a 18. storočia v Židmi najhustešie osídlenej časti východnej Európy (oblasti dnešného Poľska, Bieloruska, Litvy, Moldavska, Ukrajiny a Rumunska). Vieme však, že klezmer sa hrával aj od Lotyšska, Ruska, Maďarska, Srbska a Chorvátska až po Grécko a Turecko. Existuje písomná zmienka, že klezmeri pôsobili aj na Slovensku, konkrétne v Bratislave. Možno tiež dôvodne predpokladať, že klezmer sa hral na východe Slovenska a v Podkarpatskej Rusi (Karl Benyovszky, Obrázky z Prešporského geta).
Slovo klezmer pochádza z dvoch hebrejských slov kley a zmer. Kley znamená doslova nádobu a zmer melódiu. V jazyku východoeurópskych Židov, v jidiš, slovo klezmer označuje nádobu hudby. Pred sedemnástym storočím bol klezmer synonymom hudobného nástroja. Od polovice sedemnásteho storočia sa začalo slovo klezmer používať na označenie židovského muzikanta. V súčasnosti zahŕňa klezmer tanečnú, vokálnu aj inštrumentálnu hudbu.
Prvý a najvýraznejší vplyv na klezmerovú hudbu malo melodické čítanie Tóry a synagogálnych modlitieb. Semitský pôvod a kultúra Židov sa prejavili v modalitách, v akých spievajú Arabi na Blízkom východe dodnes. Pre klezmer sú charakteristické dórske a frýgické tetrachordy so zvýšenou terciou a príležitostne zvýšenou septimou. Niekedy sa však dórska stupnica hrala so zníženou sextou alebo septimou. Veľký vplyv mala na klezmerovú muziku folklórna hudba národov východnej Európy.
V mestách a mestečkách, kde tvorili Židia niekedy väčšinu obyvateľstva, bol klezmer veľmi dôležitou súčasťou celého života. Hovorievalo sa, že svadba bez klezmeru je horšia, než pohreb bez sĺz. Tanečné melódie sa hrávali na svadbách, zásnubách, zábavách a iných slávnostných príležitostiach. Názvy typov tancov boli odvodené od nálady melódií (freylechs - veselý), miesta, kde vznikli alebo sa hrávali (gas nign – uličná melódia), alebo boli prevzaté, ako hopke, mazurka, polka, skočná a valčík. Inštrumentálne skladby hrali väčšinou vedúci kapely, ktorými boli obyčajne huslisti, ale aj flautisti a klarinesti sa snažili predstaviť svoju virtuozitu.
Jazykom vokálnej klezmerovej hudby je jidiš. Toto slovo nie je synonymom k "židovský", i keď samotné slovo pochádza z nemeckého "jüdisch", ktoré znamená židovský... Jidiš je plný paradoxov a i keď je starší ako súčasná angličtina, nestal sa po dlhé stáročia kultúrnym jazykom, pretože svoju vlastnú literatúru začal tvoriť až od polovice 19. storočia.
To, čo americký spisovateľ Leo Rosten (Jidiš pro radost) píše o jidiš, platí podľa nášho názoru aj o klezmerovej hudbe. Parafrázujúc Rostena môžeme aj o klezmeri povedať, že "je Robin Hoodom medzi hudobnými žánrami – kradne hudobne bohatým, aby obdaroval chudobné vtáčatá, ktoré prvý raz vyleteli z hniezda" Ak by som mal charakterizovať klezmer a jeho štýl, životný údel a atmosféru dvomi slovami, bez váhania by som povedal, že je neskrotný a nepotlačiteľný.